V exkluzívnom rozhovore Jana Vaľová prezradila aj to, ako vychádza v parlamente so spolustraníkmi zo Smeru i s predstaviteľmi opozície, ako to bolo s humenským športom, či prečo odvolala prednostu.

Aké teda boli vaše začiatky? Boli ste predtým v politike?
Nikdy predtým som v politike nebola a ani nikdy som nemala takú ambíciu. Skôr išlo o náhodu. Na jednom posedení so známymi sme sa bavili o tom, kto by mal ambíciu pôsobiť v nejakej politickej strane. A to preto, že mi v tom čase zavolala kamarátka, či nechcem vstúpiť do strany pána Mjartana (vtedajšia Strana demokratického stredu – pozn. red.). Hovorila, že som taká akčná, tak ma navrhli, aby som založila organizáciu v Humennom. No ja som povedala, že z politikov mi je najviac sympatický Robert Fico a už vtedy sa mi páčila jeho vízia, s ktorou zakladal Smer. A tí moji známi neskôr zavolali na Smer a vyžiadali si pre mňa prihlášku, ktorá mi prišla domov. A vtedy sa to začalo.

Čiže ste v Smere neboli od úplného začiatku.
Predo mnou sa už v Humennom formovala skupina zakladateľov, ale centrála v Bratislave nebola spokojná s ich činnosťou. Neskôr Robert Fico vyhodnotil moju prácu a na predsedníctve ma navrhol, aby som bola šéfkou regionálnej organizácie Smeru v hornom Zemplíne, čiže Snina, Medzilaborce, Humenné a Vranov. Bolo to síce dosť veľa práce, no organizačne som to bez problémov zvládala. Práca s množstvom ľudí ma začala napĺňať a celkovo mi sadla.

Každopádne ste od konca 90. rokov minulého storočia rozbiehali Smer v Humennom. Na prvej kandidátke ste neboli, no v roku 2006 ste už sedeli v parlamente a vaša kariéra začala strmo stúpať. Prečo ste v roku 2010 kandidovali aj na primátorku?
Keď už hovoríme o mojej politickej kariére, skôr by som použila slovo postupne. Najprv som bola poslankyňa zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja (PSK), následne som sa stala poslankyňou mesta a až potom ma zvolili do NR SR. Volieb do PSK som sa zúčastnila dvakrát. Vždy som bola v počte hlasov najúspešnejšia, dokonca som porazila aj vtedajšieho primátora mesta Kostilníka. Z toho vyplývalo, že v Humennom bolo v tom čase veľké množstvo voličov, ktorí chceli určitú zmenu a postupne sa začali ku mne prikláňať. A na základe týchto výsledkov ma oslovili rôzne organizácie a politické strany, a to nielen domovský Smer, aby som kandidovala aj na primátorku.

Pamätám si, ako ste vášho predchodcu na jednej primátorskej verejnej diskusii kritizovali, ešte ako občianka nie protikandidátka.
Spresnila by som, že som kandidovala až keď on už štvrtýkrát opätovne ohlásil svoju kandidatúru. Už roky predtým som ako poslankyňa vyvíjala rôzne aktivity v meste a aj na základe podnetov ľudí som poukazovala na potrebné zmeny. Ľudia moje názory dlhodobo poznali a na rozdiel od niektorých iných kandidátov, ktorí svoje ambície zrazu nájdu tesne pred voľbami, som uspela nielen kritikou, ale aj svojou vtedajšou poslaneckou prácou.

V čase, keď ste rozbiehali Smer v Humennom, robil to isté v Prešove a kraji aj váš dlhoročný kolega z parlamentu Stanislav Kubánek. Obaja patríte k prvej generácii smerákov, ktorí sú stále vo vrcholovej politike, zároveň sa ale hovorí, že ste dve proti sebe stojace stranícke krídla na východe. Je to pravda?
(úsmev) Každý vták musí mať dve krídla, aby vzlietol. Možno niekedy máme rozdielne názory alebo vízie na riešenia niektorých problémov, ale vždy je to v rámci nášho volebného programu. Terajší vicepremiér Peter Pellegrini asi najlepšie vystihol moju povahu. Počas jednej služobnej cesty jeden náš poslanec povedal, že musíme Janku Vaľovú donútiť, aby to urobila… Pán Pellegrini sa otočil a povedal: Janku Vaľovú nemôžete nútiť, len presvedčiť argumentmi. Rešpektujem rozhodnutia svojho straníckeho šéfa v kraji, ale zároveň si vždy vypočujem aj názory iných ľudí. A podľa toho sa rozhodnem. Možno je to niekedy prekvapivé viac a inokedy menej. Ale vždy chcem, aby to bolo v prospech tunajších ľudí, ktorí tu žijú a nepozerajú sa na všetko straníckou optikou.

Takisto sa v kuloároch hovorí, či nebudete namiesto súčasného predsedu PSK Petra Chudíka kandidovať v najbližších županských voľbách…
Nemôžete zabrániť rôznym fámam a špekuláciám. Možno tie názory a predstavy ľudí vyplývajú z toho, že pri voľbách do NR SR mávam dlhodobo vysoké čísla preferenčných hlasov v Prešovskom kraji. Byť primátorkou a poslankyňou je ťažké a časovo náročné. V Humennom chcem zostať a určite naplniť sľuby, ktoré som dala občanom mesta. A pokiaľ viem, Peter Chudík by mal kandidovať opäť.

A ak by kandidoval, proti nemu by ste nešli?
Už nie.

Vašim prednostom v rokoch 2010–12 na mestskom úrade bol Alexander Ernst, v tom čase prešovský mestský poslanec za Smer, dnes hlavný kontrolór, už nečlen Smeru. Prečo skončil?
Viete, niekedy ľudia zájdu za určitú hranicu, a to najmä vtedy, keď za svoje konanie nenesú priamu zodpovednosť. Konkrétne išlo o nejaké problémové veci, ktoré sa stali, no rozišli sme sa aj napriek tomu profesionálne.

S vami je asi aj ťažké vyjsť, že? Hovorí sa, že ste veľmi rázna…
Ak máte takú náročnú pozíciu a zodpovednosť ako ja, občas musíte prijať aj tvrdé rozhodnutia voči zamestnancom, ale aj okoliu. Ľuďom dávam voľnosť, ale ak urobia viacero škodlivých rozhodnutí, viem byť nekompromisná. Som typ človeka, ktorý keď ide za svojim cieľom, ide vytrvalo a rozhodne. Možno i na úkor toho, že sám sebe poškodí. Idem aj do rizika. No viem, kde sú moje mantinely.

Podľa mediálnych ohlasov ste vnímaná prinajmenšom kontroverzne. Čo si myslíte, ako vás berú Humenčania?
Jedni vás milujú, iní zatracujú za vaše názory alebo rozhodnutia. Humenčania mi dali dôveru už druhýkrát v komunálnych voľbách, takže verím že väčšina vníma moju prácu pozitívne. Snažím sa ich nesklamať, ale je plno takých ľudí, o ktorých sa hovorí, že aký je to dobrý človek, ale nič výrazné po ňom v živote nezostane. Musím o veľa veciach rozhodnúť a pri každom rozhodnutí máte tých, čo sú spokojní viac a tí, čo menej. Hovorí sa, že aj nepriateľov si musíte zaslúžiť. Keď som nastúpila ako primátorka mesta po svojom predchodcovi, musela som urobiť aj niektoré radikálne veci a zrejme som aj mnohým podnikateľom stúpila na otlak. Ale toto odo mňa Humenčania aj očakávali, a preto si zvolili zmenu. Keď o mne píšu, že som železná lady, neuráža ma to, ale skôr lichotí, pretože ako viem, názov železná lady si vyslúžili zatiaľ iba dve Angličanky – premiérky, takže sa mi v ich spoločnosti celkom páči. Jednu z nich vystihuje veta, ktorou ju označili a to, že nie je ideologická a má ťah na bránu. Skoro ako by hovorili o mne…(úsmev)

A Margareth Thatcherová je vzorom určite pre všetky ženy, pretože bola všestranná a neobyčajná žena, ktorú charakterizovala rozhodnosť, musela bojovať s mnohými prežitými názormi, ale dokázala, že Anglicko sa dostalo do krajín s najlepšou ekonomikou. Neviem síce, či by som v niektorých krokoch dokázala zájsť až tak ďaleko ako ona, ale ja som, podobne ako Margaret Thatcherová, no v menšom, musela bojovať s mnohými zažitými stereotypmi. Musela som mnoho vecí radikálne zmeniť, aby sme sa postupne dopracovali k takému pozitívnemu hospodáreniu mesta ako máme teraz a k jeho celkovému napredovaniu.

Ktoré boli tie radikálne opatrenia, ktoré ste zaviedli?
Keď som nastúpila po bývalom primátorovi, bolo všeobecne známe, že mesto je v minimálnom zadlžení, ale na aký úkor. Mestské prevádzky a celý úrad mali zastaralý softvér, hardvér a budovy sa nelichotivo rozpadávali, čo pripisujem aj tomu, že externé firmy hospodárili s naším majetkom dlhé roky, vyberali za mesto nájom z nebytových priestorov, ale investície späť do majetku neboli viditeľné.

Najjednoduchším spôsobom by bolo pri mojom nástupe zvýšenie daní, napríklad ich zdvojnásobenie, lenže to som nemohla urobiť. Tak som musela urobiť iné veci, ako napríklad, že som rozviazala viaceré nevýhodné zmluvy s firmami, ktoré spravovali celý majetok mesta. Viete si predstaviť, akú som mala tri roky obrovskú vojnu? Pri nástupe ma „počkalo“ aj kompletné dofinancovanie viacerých projektov z eurofondov. Niektoré začal čerpať môj predchodca, no neboli refundované faktúry za 1,3 milióna eur. Mesto bolo platobne neschopné, museli sme načas zastaviť iné platby, aby sme vôbec mohli uhradiť faktúry dodávateľom. Dva projekty z eurofondov, ktoré boli ešte z čias primátora napísané, som musela úplne prerábať, vyžiadať nové súhlasy ministerstiev, pretože vtedajší zamestnanci zrejme nemali skúsenosti s eurofondami a hrozilo nám vracanie finančných prostriedkov. No poviem vám, že projekty boli dosť spackané, ale vďaka mnohým kolegom, ktorých som stretla v parlamente a na ministerstvách sa mi podarilo uchrániť finančné prostriedky pre mesto a to musím poznamenať, aj keď som bola ako opozičná poslankyňa, vtedajší minister Jozef Nagy, živo si to pamätám ako sme došli do konfrontácií kvôli projektu skládky v Humennom. Nebyť pomoci jeho a ministerstva, mesto by muselo vracať financie. Dodnes si na to pán Nagy pamätá a po ostrejšej výmene názorov sa z nás stali celkom dobrí kolegovia ľudsky a dodnes mi pán Nagy posiela pozdravy k narodeninám a meninám z Európskeho parlamentu. Ak teda začnete prehodnocovať a vypovedať rôzne nevýhodné zmluvy a dostanete sa tak, ako my teraz do rozpočtového prebytku 1,33 milióna eur za uplynulý rok a plus znížite zadlženosť z 23,6 na 16,8 percenta, tak nemôžete byť človek, ako hovoria východniari, kus me potrim, kus me pušč. Musíte robiť aj radikálne veci, no na druhej strane vidíte, že sme sa bez radikálneho navýšenia daní dostali do veľkého prebytku. Tohto roku začíname s opravou strechy zimného štadióna, s rekonštrukciou chodníkov, s búraním tribúny futbalového štadióna a následne s výstavbou novej.

Kritizovali vás práve za to, že niektoré veci v meste ako pohrebníctvo či zimný štadión prešli do súkromných rúk.
Môj názor je, že mesto by nemalo podnikať v toľkých veciach. Technické služby máme mestské, v okolitých mestách sú často sprivatizované a majú problémy. My si sami kosíme, zavlažujeme, separujeme, spravujeme cintorín skoro všetko… Ale prevádzkovať ešte pohrebníctvo by bol nezmysel. Koľko miest na Slovensku vo veľkosti Humenného to robí? Stratové pohrebníctvo sme prenajali za ročné nájomné vo výške 60 000 eur a jeho služby sú oveľa profesionálnejšie. Navyše máme garanciu, že päť rokov nepôjdu hore s cenami za svoje služby vyššie. Za utŕžené peniaze tohto roku ideme upravovať celý vydláždený vonkajší priestor domu smútku, ozvučovaciu techniku a oporné múry pri cintoríne. Nepôjdeme do úplnej rekonštrukcie, pretože Mesto Humenné potrebuje už nový cintorín, kde automaticky bude potrebný aj nový dom smútku.

A čo zimný štadión a jeho prevádzka?
Prevádzky akýchkoľvek športovísk, hál a štadiónov nie sú nikdy ziskové, sú skôr stratové a mesto naň dopláca z daní občanov. Pozrime sa na iné mestá, či prevádzkujú toľko štadiónov ako mesto Humenné. Napríklad Michalovce – súkromné firmy tam prevádzkujú väčšinu štadiónov. Snina nemá ani zimný štadión ani športovú halu v takej veľkosti a energetickej náročnosti ako je naša…Mesto Humenné prevádzkuje dva futbalové štadióny, športovú halu, krytý bazén, vonkajšie kúpalisko a zimný štadión je prenajatý. Viete pri takomto množstve športovísk musí byť maximálna rentabilita ich prevádzky, aby boli finančné prostriedky na ich technický stav a udržiavanie. Prevádzka hokejového štadióna bola pre mesto ekonomicky veľmi náročná. Dnes mesto vynakladá oveľa menšie prostriedky cez dotáciu na energie.

Viete, pri takomto množstve športovísk musí byť maximálna rentabilita ich prevádzky, aby boli finančné prostriedky na ich technický stav a udržiavanie. Prevádzka hokejového štadióna bola pre mesto ekonomicky veľmi náročná. Dnes mesto vynakladá oveľa menšie prostriedky cez dotáciu na energie. Opoziční poslanci ma kritizujú-neberiem im to právo-ale jeden pán poslanec mi už asi tri roky na zastupiteľstvách navrhuje, že zoberie športovú halu do prenájmu. Moja odpoveď vždy znela, áno, mesto poskytne dotácie na energie a veľmi rada zverím prevádzku pánovi poslancovi. Bohužiaľ dodnes zostalo iba pri rečiach.

Písalo sa o vás aj ako o hrobárke humenského športu. Skončil volejbal, nedarí sa hokeju, futbal, ktorý však aspoň teraz postúpil do štvrtej ligy. Prečo k tomu došlo?
Viete ako za môjho predchodcu fungoval šport v Humennom? Bola som poslankyňou mestského zastupiteľstva, kde pravidelne chodili manažéri športových klubov a pravidelne boli hádky o navyšovanie financií na športové kluby, ktoré vraj údajne financovali pre mládež, ale často sa k mládeži tieto peniaze ani nedostali. Uvediem príklady. Po ukončení volejbalového klubu mi prišiel mail, že nie je zaplatená faktúra dopravnej spoločnosti za autobus do Francúzska. Pani uviedla dôvod, že im klub napísal, že nemali vyplatené dotácie od mesta Humenné. Pritom faktúra bola vystavená na seniorov. Rovnako chodili veritelia kvôli nevyplateným faktúram vo futbale. Futbalový zväz nám neodporúčal ako mestu prevziať existujúci zadĺžený klub. Seniorský hokej nemohol byť v Humennom reálny, pretože bývalý hokejový klub zanechal údajne dlžoby na hokejovom zväze. Tak sa Vás teraz pýtam, mala som pokračovať v týchto šlapajach a nalievať peniaze do neprehľadného financovania klubov? Alebo sa k tomu postaviť čelom a pustiť sa ešte aj do riešenia. Tréneri mládeže sa sťažovali, že nemajú vyplatené platy, tak sa zaviedlo za môjho pôsobenia, že dotácie na futbal išli cez centrum voľného času, a to začalo vyplácať trénerov. No a hokej? Veď predsa seniorskí hokej v Humennom neexistoval minimálne od roku 2007. A to boli zaužívané praktiky v športe, kde bola neprehľadnosť financií. Snažili sme nájsť také riešenia a opatrenia na sprehľadnenie financovanie športu, ako boli napríklad zmluvy pre športové kluby s mestom. Ale ak odhaľujete nesprávne praktiky, mnohým ľuďom sa to nepáči, lebo boli aj takí, ktorých mal neprofesionálny šport živiť, resp. na ňom zarábať.

Takže poďme po jednom, prečo skončil volejbal?
Myslím si, že do tohto športu v Humennom zasiahla aj politika. Nezabudnime na články v novinách, ktoré boli spájané s podnikateľom a sponzorom volejbalu zároveň. Spomínala som už presné pravidlá, ktoré by mali platiť nielen v športe. Snažili sme sa zaviesť zmluvy pre športové kluby, kde sme chceli vyčísliť skutočné náklady, ktoré idú z daní občanov nášho mesta na ten či onen klub. Kluby mali za môjho predchodcu dohody za 1 eur ročne poskytnuté športoviská, ako je napríklad v tomto prípade športová hala. Prevádzka športovej haly činí ročne približne 150-tisíc eur. Hala mala minimálny prenájom, pretože všetky lukratívne časy od 16. hodiny zaberali tréningy alebo zápasy VK Chemes Humenné, ktorý mestu neodvádzal nič ani len zo vstupného. Mesto robilo komplet servis, upratovanie, skladovanie lôpt a náradia pre tento súkromný klub. A ak sme chceli vyčísliť skutočné náklady do zmluvy ako nepriame dotácie mesta (pretože kluby dostávali aj finančnú hotovosť), všetky kluby s nami tieto zmluvy podpísali okrem VK Chemes Humenné. Mesto nechcelo finančné plnenie od klubu, iba reálne zarátať náklady do rozpočtu mesta. To bol pragmatický rozmer. A čo bol ten politický? V novinách, nie vašich, pravidelne správy, že VK Chemes Humenné končí. Obviňovali ma často ako primátorku zo zásahov do klubu, až som na zastupiteľstve prehlásila, že mesto preberie financovanie VK Chemes do obdobia, kým sa nájde nový sponzor. Čo urobilo vedenie VK Chemes Humenné po tomto prehlásení? Odišlo hrať zápasy do Spišskej Novej Vsi. Moja otázka znie. Prečo VK Chemes Humenné neprihlásil klub do ďalšieho fungovania? Pretože by museli v Spišskej Novej Vsi platiť za všetky tréningy a športovú halu, čo mali v Humennom zdarma? Na to dodnes nikto z vedenia klubu nedal odpoveď. A podľa môjho názoru mesto Humenné a občania mesta boli najväčší sponzori volejbalového klubu. Pýtam sa, kto mal registračky hráčov v rukách a neprihlásil ich do súťaže? Nebolo to ani mesto, ani primátorka. Podobný scenár bol vo futbale, ale tam sa majiteľ klubu zachoval chlapsky. Nebol vzťahovačný a mládež prepísal bez akéhokoľvek finančného plnenia na FK Humenné, keď odstúpil klub do Svidníka.

Tak a čo futbal? Terau šéfujete klubu…
Spolu so svojimi kolegami, jedným z nich bol pán Bartko, sme prevzali klub FK Humenné a začali sme od základov siedmej ligy. Teraz už chlapci postúpili z piatej do štvrtej ligy. Klub, ktorý tu predtým fungoval, pôsobil v tretej lige. Mojim predsavzatím je, aby ku skončeniu môjho volebného mandátu bol tento klub v tretej lige ako predtým. To znamená, že dostaneme futbal na tú istú úroveň, ale klub nebude mať žiadne dlžoby a nepovyplácané faktúry. Kategória mládežnícke družstvá sa nám zdvojnásobila v počte mladých futbalistov, k tréningom ktorých pristupujú tréneri veľmi zodpovedne. Máme futbalové a hokejové triedy, ktoré tu nefungovali dlhé roky. A verím, že sa nám podarí postaviť moderný futbalový štadión, po dokončení ktorého uvažujeme aj s projektom umelej trávy v Humennom.

A čo hokej a peripetie okolo zimného štadióna?
Samozrejme, živlu a poveternostným situáciám nevieme predchádzať, ale strecha zimného štadióna nebola urobená najkvalitnejšie, o čom svedčí, že už prvý a druhý rok po dostavbe zimného štadióna boli rozsiahle opravy, ktoré sa v tom čase šplhali do výšky 500 000 korún. Hovoríme o rokoch 1997–1999. O iných peripetiách neviem a o zviditeľňovaní sa vymyslenými príbehmi niektorých pár poslancov, ktorých spočítam na jednej ruke, sa nebudem vyjadrovať. Čo sa týka bývalého sponzora, myslím si, že si naložil väčšie sústo, ako dokázal uniesť. Viem si priznať chyby, pretože si myslím, že ani bývalý sponzor ani hokej nefungoval tak, ako by som si predstavovala. Ale netrávim čas nadávkami a kritikou po médiách, ale hľadám východisko a novú cestu ako sa posunúť opäť dopredu. Svojho času som na zastupiteľstve vyzvala verejne poslancov, aby sa mi prihlásili, ktorý poslanec by pomohol akémukoľvek športovému klubu a mal nad ním gestorstvo. Myslíte si, že sa niekto prihlásil? Nikto. Pracovať je ťažšie ako kritizovať. V hokeji sme oslovili nového sponzora, ktorý momentálne funguje bez dotácie mesta. Chystá sa v tom čase ako mesto bude opravovať strechu štadióna, zrekonštruovať všetky šatne za vlastné peniaze, upraviť posilňovňu, vymeniť spolu s mestom mantinely, elektroinštaláciu a zároveň pokiaľ viem, mal by tu prísť šéftréner z Košíc. Takže verím, že aj mladým hokejistom, ale aj seniorom sa blysne na lepšie časy.

Prečo by ste vy ako primátorka mala riešiť futbal, hokej a volejbal? Nemal by to mať na starosti niekto iný?
Za normálnych okolností áno. To by však niektorí funkcionári bývalých súkromných klubov mali byť natoľko zodpovední, aby kluby fungovali. A ak kluby nefungovali, bol tu zaužívaný zvyk, a to aj u môjho predchodcu, že na vine je aj primátor, ktorý možno v mysliach mnohých ľudí môže za všetko. Je to moja práca navyše, ale mrzelo ma to už ako poslankyňu mesta, že rôzni podnikatelia boli za rôznymi klubmi a snažili sa manipulovať zastupiteľstvo a vedenie mesta, aby presadili svoje záujmy a vždy si brali ako rukojemníkov deti. Preto som v športe chcela radikálne urobiť zmeny, ktoré možno boli zložité, ale vyčistili vzduch a prinesú lepšie možnosti pre mnohé deti a talenty, lebo aj to je dlhodobý proces.

To, čo hovoríte o financovaní klubov znie ako pravicová optika. Čo potom robíte v ľavicovom Smere?
Keď sa rozhodujem, nepozerám, či je to ľavica alebo pravica. V ozajstnom živote neexistujú rozhodnutia pravicové alebo lavicové, existujú iba správne alebo zlé rozhodnutia. Vnímam to, ako keď je doma žena – gazdiná a musí vedieť, koľko má v chladničke, koľko v špajzi a koľko môže zjesť. Je to gazdovský rozum.

Keď už sme pritom, aká je vaša komunikácia so zastupiteľstvom? Ako vychádzate s poslancami z iných strán než zo Smeru?
Väčšina poslancov hlasuje za dobré návrhy, a tak väčšina uznesení prechádza až 80-percentnou podporou. Ak poslanci dostanú dobré argumenty, vie sa väčšina zhodnúť. Napríklad poslanci KDH s nami komunikujú, hlasujú. Keď sú proti niečomu, tak tvrdo vystúpia, ale vieme spolu vychádzať. V ľavicovom klube nie sú len smeráci, ale aj poslanci za Náš kraj , tiež normálne komunikujeme. Potom je tu pán Hopta, ten je vždy a všade proti všetkému a skupina poslancov , ktorí boli za môjho predchodcu vo vedení. Bývala zástupkyňa primátora, riaditeľ technických služieb, vedúci oddelenia či riaditeľka CVČ. Na nich platia argumenty? Toto je moja opozícia. Kritizujú , ale zabudli povedať, že všetci sú funkcionári mesta, kedy sa mohli realizovať a naplniť všetko to, o čom teraz hovoria.

A vo veľkom parlamente? Tam ste zažili množstvo opozičných kolegov. Ako vychádzate s ľuďmi z toho druhého tábora teraz, či v minulosti?
Mám tam určite kolegov, kamarátov, priateľov, ale aj nepriateľov. Napríklad kamaráti sú určite moji kolegovia z nášho poslaneckého klubu, ale aj mnoho kolegov z SNS či MOSDTu-Híd. Napríklad vedľa mňa sedel šesť rokov opozičný Béla Bugár. Nikto vtedy nevedel, že raz budeme spolu v koalícii a rovnako ako s väčšinou poslancov za Most-Híd, sme spolu veľmi dobre vychádzali. S poslancami za KDH, ktorí teraz nie sú v NR SR, to predtým bolo tak pol na pol. Niektorí boli radikálni v otázkach sociálnych vecí, a tak sme sa občas pochytili. Igor Matovič je veľké špecifikum. Málokto s ním chce rozprávať, pretože je to majster v prekrútení a zneužití vašich slov. Z SaS sa takisto viem porozprávať s niektorými poslancami, ako napríklad pán Droba a rozumiem si aj s ich predsedom Richardom Sulíkom nadštandardne ľudsky. On prvý mi povedal, že som najväčšia pravičiarka na východe, čo sa týka hospodárenia… Teraz sa nám v sociálnom výbore rysuje zoskupenie žien – zo Siete, SNS, Sme rodina, mňa a verím, že sa k nám pridajú aj kolegyne z iných strán. Rozmýšľame nad tým, že predložíme spoločné zákony na pomoc rodinám a ženám.

A s Robertom Ficom ako vychádzate?
Vynikajúco. Je to človek, ktorý je zodpovedný. Osobne je na seba a svoju prácu veľmi náročný. Má rád humor a drží slovo. A naozaj sa snaží pomôcť a v každej situácií hľadá riešenia. Keby všetci v Smere boli ako Robert Fico, vôbec by som sa o Smer nebála.

Ako primátorka teraz poberáte minimálnu mzdu, keďže beriete poslanecký plat. Vy ste boli zástankyňou toho byť vo viacerých funkciách, lebo je to vraj výhodné pre mesto. Oplatí sa vám to stále robiť aj primátorku, keď sa vám tým podstatne znížil celkový príjem?
Hlasovala som za to, aby poberali primátori – poslanci len minimálnu mzdu, dohodli sme sa na tom na poslaneckom klube. Prevládol názor, že nemôžeme diskriminovať starostov ako profesiu, aby nemohli kandidovať do parlamentu. V NR SR máte poslancov s rôznymi povolaniami, potom by tam nemohol byť riaditeľ nemocnice, kultúrneho strediska a ani nikto ďalší, kto poberá mzdu od štátu? Preto sa našiel kompromis, že primátori nebudú poberať celý plat, ale len minimálnu mzdu. Hlasovala som za to, ale vnútorne sa s tým úplne nestotožňujem. Za prácu by mala patriť adekvátna odmena. Na druhej strane, záleží to individuálne od človeka, koľko vydrží záťaže, stresu a tlaku. Mám kamarátku v Amerike a na to, aby si postavili dom a mali slušný štandard, jej manžel pôsobí v troch zamestnaniach. Pýtam sa, či je lepšie, že si ľudia zvolia primátora, ktorý nie je poslancom NR SR, zastáva iba jednu pozíciu, niekedy nedokáže manažovať mesto, zadlží ho, ekonomicky ho nerozvíja, ale má iba jednu funkciu. Myslíte si, že je to prínos pre občana?

U vás na matrike robí aj vaša nevesta. Aj na ňu ste prísnejšia, ako svokra?
Pre mňa je každý zamestnanec rovnaký, nie som jej priama nadriadená, úrad riadi prednosta. Môj syn sa s ňou zoznámil, keď tu už pracovala. Na Mestskom úrade máme sto zamestnancov, s niektorými, a to najmä s vedúcimi odborov sa pracovne stretávam častejšie, s inými menej. Moja nevesta je skôr ten druhý prípad, určite omnoho častejšie ako mňa vidí svojho vedúceho odboru.

Predošlého prednostu ste odvolali, teraz máte dobrého?
Myslím si, že sa snaží.

Majú to ženy v politike podľa vás ťažšie či ľahšie?
Na jednej strane to má žena ľahšie, lebo muži v politike vás často podceňujú, tak môžete získať náskok. Niekedy sa však stačí usmiať. Ale ťažšie je to v tom, že muži majú svoje zoskupenia a spolky, kde si vybavujú veci. No a hádajte, kde najčastejšie? Poľovačky, rybačky a rôzne iné záľuby, do ktorých ženy ešte veľmi neprenikli.

Preto ste si založili to zoskupenie žien v sociálnom výbore.
Nie, ale tak to vyšlo a teší ma to. Myslím, že ženy začínajú viac vstupovať do politiky, lebo ľudia vnímajú, že svoju prácu odvedú do detailu a poctivejšie. Čo by sme sa mali od mužov určite naučiť je viac oddychovať. Muži veľmi nechcú púšťať ženy do politiky, lebo z nich majú obavy a často nerozumejú ich riešeniam.

V NR SR ste štvrté, v primátorskom kresle druhé volebné obdobie. Čo by ste poradili primátorke Prešova i ďalším ženám, aby sa udržali tak dlho v politike?
V prvom rade, nebáť sa. Niekedy v záujme straníckej či inej zviazanosti sa bojíme urobiť niektoré rozhodnutia samy. Treba ísť za svojim cieľom a počúvať svoju intuíciu. Ak chcete dobre, objavia sa vám na životnej ceste ľudia, ktorí vám pomôžu s mnohými riešeniami. Mne sa to stáva veľmi často, ak idem za svojím presvedčením, ktoré má na konci dobrý úmysel. V živote som stretla veľmi veľa múdrych ľudí, ktorí mi dovolili učiť sa od nich a za to som im dodnes vďačná. Vážim si aj svojich nepriateľov, ktorí ma naučili ostražitosti a schopnosti predvídať situácie, tak aby som bola minimálne desať krokov pred nimi, a to mi rovnako pomohlo na ceste k úspechu. Ženy by mohli viac krotiť svoje emócie, aj keď je to typicky ženské, tak ako mi to povedal jeden známy novinár z denníka SME. Keď som sa ho opýtala, čo je potrebné na to, aby žena uspela v politike, tak mi odpovedal: Nesmiete byť hašterivá, lebo vám to nepomôže, ale hádajte sa nie pre niečo, ale vždy za niečo. Myslím si, že to funguje.

Keď ste už spomínali ako dobre ja na tom Humenné, tak nám na záver môžete prezradiť ako ste na tom vy. Počuli sme už rôzne legendy o vašich majetkoch ako napríklad, že máte vlastnú krčmu, vilu v Bratislave a dokonca sa aj rozvádzate. Čo z toho je pravda?
Moje majetkové pomery sa s blížiacim sa dátumom akýchkoľvek volieb zvyšujú a rastú do horibilných čísiel. Na druhý deň po voľbách sa však vždy zobudím do tej istej reality… Musím vás sklamať, nič nové vmajetkovom priznaní mi nepribudlo, a aj manžela mám stále rovnakého. Počula som napríklad, že vlastním krčmu u Meveďa v Humennom. Jej majiteľa to už trochu hnevá, že jeho prevádzku spájajú so mnou. Pravdou je len to, že som mu predala pozemok, ktorého vlastníčkou som bola ešte z dávnych čias podnikania a on si tam postavil svoju reštauráciu. O dome v Bratislave je zbytočné hovoriť, lebo žiaden tam nemám. Aj moje bydlisko a rodinný stav v občianskom preukaze zostávajú stále rovnaké. Ťažko sa vysvetľujú rôzne klebety, ktoré si vymyslia moji politickí oponenti a úspešne sa ich snažia šíriť, najjednoduchšie samozrejme facebookom alebo jedna pani povedala. Našťastie mám chápavého manžela a deti, ktoré, keď si takéto bulvárne veci o mne prečítajú, hovoria mi, mamka ty musíš mať niekde dvojníčku s rovnakým menom, o ktorej takéto nezmysly píšu, lebo my ťa poznáme.Som veľmi rada, že mám také šťastie na rodinu, ktorá má vo všetkom podporuje, hoci niekedy si vyčítam, že moja politická kariéra je často na úkor času stráveného s mojimi najbližšími. Ale každý z nás platíme tomuto životu daň. No verím, že nič nie je márne a že práca, ktorú mám za sebou so svojimi kolegami a spolupracovníkmi v meste tu zostane pre ľudí a bude ešte dlho viditeľná.

MICHAL FRANK